ForeverYoung

Mala som osem rokov. Bola som na mojej druhej škole. No nezapadla som medzi ostatných. Bolo málo vecí ktoré ma v škole bavili a aj tie pomaly mizli, no moje krúžky a prázdniny som mala rada stále. Na krúžkoch som zapadla medzi ostatných úplne bez problémov a tak to doteraz celkom nechápem. No raz som odišla na kratší jesenný tábor. Všetko bolo v poriadku až na návrat. Keď som vystúpila, čakalo ma nemilé prekvapenie. Došla ku mne mamina ale plakala. Ja som nič nechápala. Zobrala ma na najbližšiu lavičku na námestí a povedala mi, že môj otec zomrel pri autonehode. Bola to jedna jediná vec v mojom živote ktorú som mamine neverila. Nechcela som veriť… Však kto by chcel, ale musela som pochopiť. Potom neskôr som už nevládala plakať, ale potom to bolo ešte horšie. Len tichý, zákerný a otupujúci smútok. Toto sa stalo presne na dušičky. Na druhý deň som šla do školy, no bolo hrozné stále dookola počúvať zo všetkých strán, ako mi prajú úprimnú sústrasť. A to som v podstate ani nevedela čo to znamená. Keby to bol deň tak nepoviem, ale viac ako mesiac? 

Keď po mňa jedného dna došla mamina do školy povedala mi ďalšiu zlú správu. Povedala že ma rakovinu lymfatických uzlín. Vtedy som nevedela čo to znamená a tak som tomu nedávala veľký význam ale časom som veľmi dobre pochopila že je to veľký boj a nebezpečný hazard so životom.

Potom sa naskytla príležitosť. Mamina si našla nového priateľa ktorý mal prácu blízko Waldorfskej školy a tak povedala: teraz alebo nikdy! Aj keď bol už posledný mesiac školy do prázdnin som sa rozhodla že to skúsim a však keď už som na druhej škole zvládnem aj tretiu.

Prvý krát som bola len chvíľu poobede ale všetko sa zdalo ideálne. Ľudia učitelia, Lívia. A tak som došla na ďalší deň. Lenže by to nebol život keby nedošla prekážka. Na ďalší deň sa malo ísť do školy v prírode. 

Nakoniec som sa rozhodla že pôjdem.

Niekedy rozmýšľam prečo bolo všetko tak ako bolo, no potom mi dôjde že keby to vtedy nebolo tak zložité, tak by som to teraz už možno nezvládla…  Takže som pobudla v triede jeden deň a bolo na mne, či pôjdem. Za ten jediný deň som spoznala dievča. Bola neobyčajná. Mala rada slony a veci o ktorých som ja nerozmýšľala. V ten deň sme boli nerozlučné a ja som cítila pevnú pôdu pod nohami a rozhodla som sa že do školy v prírode pôjdem aj keď svoju budúcu triedu poznám len jeden deň.  Na druhý deň sa šlo. No keď som nastúpila do vlaku, zistila som že to nebude všetko ľahké.- moja včera nadobudnutá kamarátka Lívia si možno myslela, že budem iná a zle ma odhadla no hlavné je to, že už som kamarátku nemala. Keď sme došli na miesto dostala som sa na izbu z ľuďmi z ktorými som si moc nerozumela . A to nebolo dobré. No ešte horšie to bolo z chalanmi. Ale nikdy som nebola žalobaba a to všetko sa dalo prežiť, no keď sa stalo to že mi ukradli denník tak ma to dorazilo. Denník som mala v šuplíku no bohužiaľ nezamknutý. A bohužiaľ tam bolo aj niečo o nich. No to pre nich nebolo málo. Milý môj text si odpísali na vlastný papyrus a šup za mnou, kde predo mňa predstúpili v hojnom počte a začali my čítať moje vlastné slová. Keď mi došla tá krutá pravda, už sa nedalo nič robiť. Na šťastie moja bývalá kamarátka nelenila a poďho za učiteľkou no čo s tým ona mohla spraviť? No veľké nič! No to som si vtedy užila. Ale to je už na šťastie za mnou a moja kamarátka je teraz moja najlepšia kamarátka priam BFF! Tak takýto je ten náš osud…!  

Ale inak to bola moja doteraz najlepšia škola v prírode aj napriek všetkému.

No ani potom to nebolo ľahké. Celá štvrtá trieda bola o tom aby som nespravila ani jeden chybný krok, čo sa mi bohužial podariť nemohlo, lebo som verila ľudom a verila som že sa to všetko nabudúce zmení. Ale neskôr v piatej triede sa to konečne zlepšilo. Našli sme si z Líviou znova cestu k sebe a boli z nás kamošky. 

V siedmej triede to už bolo viac menej v pohode keby neexistovala maminina choroba. Nezaberalo jej takmer nič a chemoterapia vždy len na chvíľu. Skúšala všetko možné: hladovky, zapper, zeleninové šťavy a toľko vecí že si ich ja už ani nepamätám. Nakoniec, ale musela ísť na transplantáciu kmeňových buniek. Na začiatku choroby mi mamina povedala, že to bude jedna s tých najhorších možností na vyliečenie a tak sa nad tým zle rozmýšľalo, ale inak sa nedalo. Keď mamina odchádzala bola som chorá. Rozmýšľala som, že či to nie je zo smútku, ale človek nikdy nevie. Bolo ťažké lúčiť sa, keď to bolo s tým, že tu je tá možnosť, že sa už nikdy neuvidíme. Keď mamina odišla bol tu so mnou zas len ten tupý smútok. Keď som vyzdravela a šla do školy všetko som vnímala len tak, aby bolo. Inak sa to nedalo. No bola aspoň jedna možnosť, ako si niečo povedať. Mohli sme si písať listy, ktoré pred tým ako sa k mamine dostali museli byť ožiarené. Boli to najcennejšie veci aké som vtedy mala. A bola som rada že mám aspoň niečo. Keď sa mamine konečne zdvihli všetky veci (hlavne biele krvinky) aspoň o kúsok mohli sme sa rozprávať a vidieť aspoň z pätnásť metrovej diaľky. Človek by si povedal že no a, ale bol to úžasný pocit. Neskôr sme boli stále bližšie a jedného dňa sa mamina po siedmich týždňoch vyslobodila. Bola konečne doma, aj keď nemala chodiť tam, kde je veľa ľudí a ak šla medzi ľudí musela mať rúšku. 

Pomohlo to na pol roka a potom to prišlo zase. V lete.  Mamina sa nedala a našla ,,kúzelného pána“ ktorý ju liečil všakovakými vodami a všeličím iným, no doktori na ňu už tlačili, aby šla na ďalšiu liečbu ktorá je nová. No mamine sa zdá že sa choroba pozastavila a tak sa ďalšiu chemickú liečbu snaží odložiť. 

Ale aj keď je mamina chorá je úžasne akčná a nikdy sa nikto v našej rodine nenudí. A za to jej ďakujem.

A čo škola? SUPER! S Líviou sme najlepšie kamošky. A všetko iné je tiež fajn.

A verím že na tejto úžasnej škole budem môcť ostať až kým ju nevychodím, lebo viem, že vďaka škole som našla aktivity, čo ma v živote najviac bavia a dala mi aj lekciu do života a to aby som zvládla všetko to čo som zvládla.