Utvorila som trojicu s dvoma chalanmi s ktorými som si najviac rozumela a šup na stenu. Preliezli sme spolu určite aspon polku Vertiga! Keď sa deň chýlil ku koncu ( a to sme lozili už od rána od deviatej(!)) začali sme skúšat aj tie tažšie steny, chyty a kadečo iné. No potom už nie je síl toľko koľko na začiatku, ale aj tak som sa pustila do jednej pre mňa zatialľ z najtažších prelozených stien. Bola krásne šikmá ale hlavne zákerná:D No, mladí sa len tak nevzdajú a tak som teda začala liezť.,, UUUUUUžž síííí v štvrrrtííínéé!!“ Počula som zdola. Oddýchla som si a znova to super zábavné týranie rúk, nôh, prstov a všetkého čoho sa dá. Keď som bola v trištvrtine zakričala som dole že už nevládzem ani krok(teda lepšie povedané šplh), no bola som len poučená že ked poviem že nevládzem tak vládzem ešte raz toľko, takže som pokračovala ďalej. No ked už som z tej steny zletela do sedáku, tak mi ešte raz poradili že sa mám chytiť a liezť ďalej a ja som to spravila, vyliezla o jeden chyt vyššie a povedala som že idem dole, tak už nič nenamietali(asi ma nechceli mať na svedomí:P). Ešte som si polozila po pár stenách a boulderoch a z budovy som vyšla zo slovami: Ešte sem musíme prísť!!!
A budem vám vdačná ak mi tu zanecháte komentár.(či pozitívny alebo negatívny. viem že si ho zaslúžim:D)
tak
